Život Prešova
online
online
Pred 110 rokmi sa narodil Pavol Horov, básnik rodného Zemplína
25.05.2024 Michalovce
Bánovce
nad Ondavou/Bratislava 24. mája (TASR) - Medzi hlavné témy básnika
Pavla Horova, od narodenia ktorého uplynie v sobotu 25. mája 110 rokov,
boli rodný Zemplín, odpor voči vojne, ale aj láska k človeku a pocit
spolupatričnosti s jeho utrpením.
Pavol Horov, občianskym menom Pavol Horovčák, sa narodil 25. mája 1914 vo východoslovenskej zemplínskej obci Bánovce nad Ondavou neďaleko Michaloviec. V rokoch 1926 - 1934 študoval na gymnáziu v Michalovciach. V štúdiu pokračoval na učiteľskej akadémii v Bratislave (1934 – 1935), kde získal kvalifikáciu na vyučovanie slovenčiny, dejepisu a geografie.
Ako učiteľ pôsobil v Čani a v Michalovciach. Po skončení druhej svetovej vojny sa stal vedúcim slovesného odboru (1945 – 1948) a neskôr riaditeľom Československého rozhlasu v Košiciach (1948 - 1950). Po odchode do Bratislavy bol v rokoch 1951 - 1952 šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a v rokoch 1952 - 1954 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov.
Riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa opäť stal v roku 1954 a na tomto poste pôsobil do roku 1963. Po odchode z vydavateľstva strávil rok ako pracovník v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, ale na určitý čas vycestoval do Janova ako kultúrny vyslanec. Svoje dojmy z tohto talianskeho pobytu opísal v zbierke Koráby z Janova (1966).
Básnické začiatky Pavla Horova boli ovplyvnené poetikou slovenského nadrealizmu, ale aj poéziou Jířího Wolkra či tvorbou Ladislava Novomeského. Toto obdobie reprezentujú napríklad zbierky ako Zradné vody spodné (1940) alebo Nioba matka naša (1942). Okrem týchto zbierok sa v protivojnovom duchu niesli aj básnické knihy Defilé (1947) a Balada o sne (1960).
Ani Horov sa však v období 50. rokov minulého storočia nevyhol tvorbe ovplyvnenej schematickým socialistickým realizmom, čo sa prejavilo v zbierkach Moje poludnie (1952) alebo Slnce nad nami (1954).
Neskôr sa vrátil k svojej kultivovanej občianskej a intímne ladenej lyrike s výraznými asociáciami na rodný Zemplín, čo odzrkadlilo v zbierkach Vysoké letné nebe (1960), Zemplínske variácie, Ponorná rieka (1972), ale aj v posmrtne vydaných básnických súboroch Asonancie (1976) a Z posledných (1977).
Svoju tvorivú pozornosť venoval okrem písania fejtónov pre rozhlas a článkov pre tlač aj prekladu bulharskej, poľskej, ruskej či perzskej literatúry. Horovove preklady z tvorby perzského básnika Omara Chajjáma vyšli knižne v roku 1976 pod názvom Láska, hlina, spev a čaša vína.
Za svoje dielo získal v roku 1964 titul Zaslúžilý umelec a v roku 1973 Národný umelec. V roku 1974 mu udelili Národnú cenu Slovenskej republiky. Vyšli o ňom dve monografie: Básnické dielo Pavla Horova (1964) a Pavol Horov – ponorný básnik (1990).
Pavol Horov zomrel 29. septembra 1975 v Bratislave.
Pavol Horov, občianskym menom Pavol Horovčák, sa narodil 25. mája 1914 vo východoslovenskej zemplínskej obci Bánovce nad Ondavou neďaleko Michaloviec. V rokoch 1926 - 1934 študoval na gymnáziu v Michalovciach. V štúdiu pokračoval na učiteľskej akadémii v Bratislave (1934 – 1935), kde získal kvalifikáciu na vyučovanie slovenčiny, dejepisu a geografie.
Ako učiteľ pôsobil v Čani a v Michalovciach. Po skončení druhej svetovej vojny sa stal vedúcim slovesného odboru (1945 – 1948) a neskôr riaditeľom Československého rozhlasu v Košiciach (1948 - 1950). Po odchode do Bratislavy bol v rokoch 1951 - 1952 šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a v rokoch 1952 - 1954 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov.
Riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa opäť stal v roku 1954 a na tomto poste pôsobil do roku 1963. Po odchode z vydavateľstva strávil rok ako pracovník v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, ale na určitý čas vycestoval do Janova ako kultúrny vyslanec. Svoje dojmy z tohto talianskeho pobytu opísal v zbierke Koráby z Janova (1966).
Básnické začiatky Pavla Horova boli ovplyvnené poetikou slovenského nadrealizmu, ale aj poéziou Jířího Wolkra či tvorbou Ladislava Novomeského. Toto obdobie reprezentujú napríklad zbierky ako Zradné vody spodné (1940) alebo Nioba matka naša (1942). Okrem týchto zbierok sa v protivojnovom duchu niesli aj básnické knihy Defilé (1947) a Balada o sne (1960).
Ani Horov sa však v období 50. rokov minulého storočia nevyhol tvorbe ovplyvnenej schematickým socialistickým realizmom, čo sa prejavilo v zbierkach Moje poludnie (1952) alebo Slnce nad nami (1954).
Neskôr sa vrátil k svojej kultivovanej občianskej a intímne ladenej lyrike s výraznými asociáciami na rodný Zemplín, čo odzrkadlilo v zbierkach Vysoké letné nebe (1960), Zemplínske variácie, Ponorná rieka (1972), ale aj v posmrtne vydaných básnických súboroch Asonancie (1976) a Z posledných (1977).
Svoju tvorivú pozornosť venoval okrem písania fejtónov pre rozhlas a článkov pre tlač aj prekladu bulharskej, poľskej, ruskej či perzskej literatúry. Horovove preklady z tvorby perzského básnika Omara Chajjáma vyšli knižne v roku 1976 pod názvom Láska, hlina, spev a čaša vína.
Za svoje dielo získal v roku 1964 titul Zaslúžilý umelec a v roku 1973 Národný umelec. V roku 1974 mu udelili Národnú cenu Slovenskej republiky. Vyšli o ňom dve monografie: Básnické dielo Pavla Horova (1964) a Pavol Horov – ponorný básnik (1990).
Pavol Horov zomrel 29. septembra 1975 v Bratislave.
www.ZIVOTPO.sk
